MYŠLIENKY O SVÄTOSTI

            Mnohým už samotné slovo „svätosť“ znie hrozne. A niektorí by sme aj chceli byť svätí, snažíme sa o to, ale opakovane na toto úsilie rezignujeme. „Stokrát“ denne začíname a „stokrát“ denne to vzdávame. Akoby svätosť nebola pre nás, pre žijúcich ľudí tejto doby, ľudí z mäsa a kostí, ale bola vyhradená ľuďom s idealizovanými životopismi či tým, ktorých nám predstavujú strnulé sochy v našich kostoloch.
            V skutočnosti svätosť nemá nič spoločné s nejakou strnulosťou. Nie je výkonom či životným „bodom“, ku ktorému treba dospieť, utrieť si pot z čela a mať to „odpracované“. Svätosť nie je stavom. Je procesom. Alebo ešte lepšie povedané – svätosť je cestou. Ani nie tak cestou „niekam“, ale cestou s „Niekým“.
            Na tejto ceste sa nám určite mnohokrát podarí klesnúť, zakopnúť, padnúť – dokonca omnoho častejšie, ako sme ochotní to prijať. Pády a zakopnutia však nie sú tragédiou. Tragédiou je, ak ignorujeme Sprievodcu na našej ceste.
            Svätosť teda neznamená bezhriešnosť. Svätosť je vedomie, že bez Krista sa na našich cestách nezaobídeme.